Tak ako Ježiš Nazaretský a ja som sa narodil do chudobnej rodiny. Chudobnej v zmysle vlastníctva majetku, no nie chudobnej v duchu.

V dobe mojej mladosti neboli žiadni boháči.

Podobne ako Ježiš Nazaretský a ja som bol vo svojom detstve vychovaný v prísne náboženskom duchu, vo viere v jedného Boha, v poznaní desiatich Božích prikázaní, ako aj vo viere, že pravda a láska vždy zvíťazia nad nenávisťou a klamstvom. 

Podobne ako Ježiš Nazaretský a ja som kvôli náboženskej výchove mal veľmi, veľmi pekné detstvo.

Podobne ako Ježiš Nazaretský a ja som kvôli náboženskej výchove vstúpil do reálneho života s vierou, že tie, rodičmi prezentované zákony Božie, akceptuje aj celé okolie a preto môj dospelý život na tomto svete, bude tak isto krásny ako bolo moje detstvo.

Ako dieťa veril som tomu, že vianočný stromček, priniesol Ježiško a že ten anjel v korune jedličky priletel priamo z neba.

Táto viera robila pre mňa Vianoce niečím mystickým, niečím neopísateľným, teda takým obdobím, v ktorom som sa ja osobne, vo svojej izbe, mal možnosť dotýkať  s Bohom a jeho synom skrze vianočného stromu, ozdôb na ňom a skrze anjela sídliaceho, na mieste pre mňa nedosiahnuteľnom, v korune jedličky.

Dnešné deti to čaro Vianoc už nemôžu poznať, preto dnešné deti už nebudú takými, akými som ja a akými sú moji rovesníci (40. ročník).

Z tohto krásneho detského sna, vytriezvel som sa po tom, keď moja matka, aby nemusela kúriť v dvoch miestnostiach, rozhodla sa ozdobiť vianočný stromček v izbe kde som ja spal a keď  som sa ja neplánovane zobudil.

No ani táto vytriezvejúca  realita, nemohla už odstrániť tie poryvy v mojej duši, ktoré tam ostali po dôslednej náboženskej výchove v mojom detstve.

Aj v súčasnosti, ako malé decko, verím tomu, že pravda a láska zvíťazí nad nenávisťou a klamstvo, podobne ako tomu veril aj Ježiš Nazaretský, keď on pre víťazstvo pravdy a lásky nad nenávisťou a klamstvom rozhodol sa ukončiť svoj mladý život na kríži.

Ja som presvedčený o tom, že Ježiš nič iného ani nemohol urobiť, lebo v opačnom prípade, by jeho život na tomto svete bo hotovým peklom.

 To hovorím preto, lebo tak ako Ježiš Nazaretský pred 2000 rokmi, aj ja v súčasnosti žijem pod vplyvom jedného syndrómu, ktorí síce synovi človeka dáva nekonečne veľkú životnú silu, nekonečne veľký  životný elán, ale ktorý nakoniec vždy syna človeka dostane buď na kríž, (k predčasnej smrti) alebo najnovšie do uzavretého psychiatrického ústavu.

K tomuto Ježišovmu syndrómu, dopracoval som sa pomocou nepodmieneného, vrodeného komplexu menejcennosti, ktorý sa u mňa prejavil v mojej mladosti.

Napriek tomu, že bol som vyučeným zámočníkom, robotníkom, ani vo sne by ma nenapadlo skúšať známosť s robotníčkou. Vždy som pokukoval po žene s vyšším vzdelaním.

Žiarlil so na stredoškolákov, ktorí počas akademického mesiaca nosili zelenú stužku, ktorú si pripli na odev po stužkovej zábave.

 Veľmi ťažko som znášal neprístupnosť stredoškolákov k robotníckej mládeži, ich spoločenský dištanc.

Ja som síce vedomosťami bol prinajmenšom na ich úrovni, ale do ich kolektívu cesta bola zarúbaná. Tento vzťah k stredoškolskej, k nerobotníckej mládeži,  považoval som za môj osobný, chorobný komplex menejcennosti preto, že snáď v Košiciach ja som bol jediným robotníkom, ktorý mal taký problém.

Moji robotnícky kamaráti považovali za absolútne prirodzené, že ich priateľkami môžu, či musia byť iba dievčatá robotníčky, lebo v opačnom prípade, to by nebolo pre nich dobré.

Bolo mi nad slnko jasné, že s tým komplexom menejcennosti nebudem môcť žiť celý život a tak mi ostalo iba jediné, vystúpiť zo stavu robotníckeho a vstúpiť do stavu stredoškolského, do stavu "nižšej" inteligencie.

Strednú školu som skončil s vyznamenaním a tak aj ja som si jeden večer mohol s radosťou pripnúť k obleku zelenú stužku, konkrétne na stužkovom večierku.

Aj ja som maturoval, aj ja som sa stal "nižším" inteligentom. Po skončení gymnázia síce môj komplex menejcennosti robotníka voči nižšej inteligencii, mávnutím ruky pominul, ale z ničoho nič, vynoril sa nový komplex menejcennosti  a to voči vysokoškolskej inteligencii, čiže voči vyššej inteligencii

 To síce nebol v pravom sova zmysle komplex menejcennosti, ale skôr uvedomenie si, že po skončení gymnázia mám možnosť dosiahnuť aj vysokoškolské vzdelanie a tak sa zaradiť do najvyššej intelektuálnej spoločenskej vrstvy.

No v tom momente, v ktorom by som tú možnosť študovať ďalej vynechal, komplex menejcennosti by sa ako na koni dostavil a premenil by mi môj život na pozemské peklo. Takže pre mňa bolo jasné, že ja sa musím rozhodnúť študovať ďalej.

Na vysokú školu bol som na moje prekvapenie prijatý bez akýchkoľvek problémov. Možnosť byť vysokoškolákom, možnosť stať sa vyššou elitou spoločnosti, vzal som si k srdcu a tak som všetko v mojom živote podrobil iba štúdiu na vysokej škole.

Nešlo mi v prvom rade o to, aby som skončil školu a dosiahol titul Ing. V prvom rade išlo mi o to, aby som spoznal princípy matematiky, princípy fyziky a by som sa raz aj ja mohol stať vedeckým pracovníkom, teda viac ako inžinierom. (Niekým podobným A. Einsteinovi.)

Teda aby som sa raz aj ja mohol zaradiť na najvyšší intelektuálny stupeň ľudskej spoločnosti a aby týmto spôsobom som raz a navždy stratil akúkoľvek príčinu vedúcu u mňa ku komplexu akejkoľvek menejcennosti.

Vďaka dôslednému učeniu sa na vysokej škole, podarilo sa mi odhaliť určité (principiálne) nezrovnalosti v učebnej látke, s objektívnou realitou, nezrovnalosti s materiálnou praxou a tak  v dobrej viere, upozornil som svojich učiteľov (profesorov či docentov) na tie omyly vedy.

Z ich postojov, či odpovedí bol som zhrozený. Oni na moje konkrétne otázky nevedeli dať žiadnu rozumnú odpoveď a iba strojovo-mechanicky  držali sa učebných osnov.

 V tom momente sa v mojom svedomí, či vmojej  duši rozlialo blahodarné, Nirvánické teplo, lebo vtedy som prvýkrát v živote pochopil to, že ja svojím dôsledným štúdiom zákonov prírody, neobjavil som iba omyly vedy, ale že ja som spochybnil umelú relatívnu vzdelanosť, umelú dôstojnosť, teda  relatívnu dôstojnosť vysokoškolsky vzdelanej relativistickej inteligencie.

Vtedy som pochopil tú objektívnu realitu, tú absolútnu pravdu, že ja svojím dôsledným štúdiom zákonov prírody, dostal som sa nad úroveň  vzdelania svojich učiteľov, nad úroveň ich myslenia, čiže nad úroveň ich intelektu.

Po tom, čo som si omyly fyzikálnych zákonov aj experimentálne preveril, o tej mojej intelektuálnej nadriadenosti nad relativistickou, čiže nad takzvanou elitou ľudstva, bol som už aj skalopevne presvedčený.

Po tom všetkom by som mohol konštatovať, že z oblasti komplexov menejcennosti, rázom  prehupol som sa do komplexu viaccennosti.

 Ale to by nebolo správne ohodnotenie môjho duševného stavu.

Akýkoľvek komplex  človeka trápi, no ten môj "komplex viaccennosti" pôsobí na mňa blahodarné a preto s ním  nie je potrebné nič robiť, nie je ho potrebné liečiť, lebo on je nevyliečiteľný.

Stačí ho iba s pôžitkom prežívať.

Ja týmto "komplexom vaiccennosti" dosiahol som "Nirvánu", čiže konečnú, absolútnu duševnú blaženosť, akú človek môže dosiahnuť.

Túto duševnú "Nirvánu" dosiahol aj Ježiš Nazaretský vo svojich 30. rokoch života, keď on dôsledným štúdiom obsahu Biblie objavil jej omyly a protirečenia a keď on na tie omyly a protirečenia Biblie, upozornil vtedajšiu najvyššiu intelektuálnu elitu, čiže židovských veľkňazov a keď oni na Ježišove argumenty odpovedali mlčaním, či ťukaním si po svojich čelách.

Preto tento môj stav Nirvánickej blaženosti, rozhodol som sa nazvať ako "Ježišov syndróm".

Ježišov syndróm spočíva v tom, že človek ktorý je ním poznačený, (obdarený) tak ten človek to blaho plynúce z tohto Ježišovho syndrómu, nechce nechať len pre seba, chcelo rozdať všetkým ľudom na svete.

Nedávajú zapálenú sviecu pod pokrievku, ale ju stavajú na najvyššie miesto aby svietila všetkým.

Ibaže "Ježišov syndróm" je tŕňom v oku tých vysoko postavených jedincov ľudskej spoločnosti, čiže relatívnej elity ľudstva (štátnych úradníkov), ktorých autorita stojí na ich osobných dojmoch, či na ich osobných želaniach, čiže na experimentálne dokázateľných bludoch, a ktorí sú si pudovo vedomí toho, že ak by ľudstvo dosiahlo "Nirvánu" aj bez ich pričinenia, že ak by sa ľudstvo dozvedelo o tom, že k "Nirváne" sa nemôže dopracovať práve kvôli ním, kvôli relatívnej elite ľudstva,  tak s ich dôstojnosťou, tak s ich vynútenou autoritou je amen.

Ježiš Nazaretsky chcel darovať ľudstvu "Nirvánu" , Ježiš Nazaretsky chcel darovať ľudstvu kráľovstvo Božie na Zemi a tak za to zaplatil svojim životom na kríži.

Ja Alexander JÁRAY, tiež chcem darovať ľudstvu "Nirvánu", chcem pripraviť cestu k návratu Ježiša na Zem, chcem pripraviť cestu návratu experimentom overenej, nerelativistickej, ale absolútnej pravde na Zem.

No neviem či aj ja za to neskončím "Na kríži", alebo v uzavretom psychiatrickom ústave.

Lebo iba takýmito spôsobmi relativistická, sadukajsko - zákonnická, elita ľudskej spoločnosti, je schopná reagovať na exaktné argumenty ľudí postihnutých, obdarených "Ježišovým syndrómom" .

 Amen.